Vo voľbách roku 1932, keď hospodárska kríza dosiahla svoj vrchol, získali nacisti väčšinu v nemeckom parlamente a v januári 1933 bol Adolf Hitler vyhlásený za kancelára – predsedu vlády. Stalo sa tak demokratickou cestou, no to, čo nasledovalo po tom, už s demokraciou nemalo nič spoločné. Po nástupe k moci systematicky likvidoval akúkoľvek opozíciu a názorovú odlišnosť. Prostredníctvom médií (rádia, novín a verejných zhromaždení) si získal nemeckú spoločnosť pre svoj projekt Tretej ríše. (Svoju predstavu budúcnosti a cestu ako ju dosiahnuť opísal Hitler vo svojej knihe Mein Kampf (Môj boj), ktorá sa stala akousi „bibliou“ nacizmu). Tretia ríša mala byť domovom všetkých Nemcov a všetky ostatné štáty a národy sveta mali byť záujmom Tretej ríše podriadení. Pri dosahovaní tohto cieľa sa Hitler spoliehal nie len na silu, ale predovšetkým na diplomaciu. Vedel, že skorá vojna by jeho plány mohla zničiť, alebo aspoň pozastaviť, keďže Nemecko koncom tridsiatich rokov nebolo na vojnu ešte dobre pripravené. Systematická a najmä otvorená príprava na vojnu začala v roku 1935, keď Nemecko vyhlásilo všeobecnú brannú povinnosť. Podľa versailleských mierových zmlúv muselo Nemecko mať obmedzené vojenské sily, aby už nikdy nemohlo napadnúť iný štát. Toto obmedzenie malo Nemecko pôvodne oslabiť, no v skutočnosti však Nemecku výrazne pomohlo, keďže nízku kvantitu boli Nemci nútení vykompenzovať vysokou kvalitou svojej armády. Keď porušili versaillský systém vyhlásením všeobecnej brannej povinnosti, mali už z predchádzajúceho obdobia k dispozícii armádu profesionálnych vojakov, ktorá mohla vycvičiť a neskôr veliť novovznikajúcu nemeckú armádu – Wehrmacht. (Okrem regulárnej armády - Wehrmachtu zriadili Nemci aj vysoko profesionálne elitné jednotky SS, ktoré boli tým najlepším, čo nemecká armáda mala). Rastúca moc nacistického Nemecka sa prejavila v niekoľkonásobnom porušení versailleského systému Nemeckom. Svetové mocnosti sa tomu nečinne prizerali. Urobili tak, keď si v roku 1935 Nemci pripojili Porýnie ako aj v roku 1938, keď Hitler vyhlásil pripojenie Rakúska k Nemecku (tzv. anšlus; z nem. anschluss = pripojenie). V nasledujúcom prípade mocnosti dokonca Nemecku otvorene pomáhali, keď zradili svojho spojenca - Československo. V septembri 1939 sa na konferencii v Mníchove stretli zástupcovia Nemecka, Talianska, Anglicka a Francúzska a rozhodli o rozbití Československej republiky a pričlenenie jej pohraničných území Nemecku (Bola to najmä oblasť Sudety v Čechách. Zo Slovenska bola k Tretej ríši priamo pričlenená len Petržalka). Tento akt vstúpil do dejín ako „mníchovský diktát“, v československej historiografii sa častokrát pomenúva aj vetou „o nás, bez nás“. Ďalším v poradí malo byť Poľsko...
Dá sa na záver povedať, že pri okupovaní európskych krajín uplatňovalo Nemecko tri modely okupácie:
- Priame začlenenie krajín alebo ich častí do Tretej ríše (napr. Rakúsko, časť Francúzska, pohraničie Československa a pod). Ide o krajiny, kde žila najpočetnejšia nemecká menšina
- Vojenská okupácia krajiny, ktorú spravoval nemecký generál (napr. Protektorát Čechy – Morava)
- Dosadenie vlády lojálnej (vernej) záujmom Tretej ríše, častokrát mali tieto vlády taktiež nacistický charakter (napr. Slovenský štát, časť Francúzska ovládané vládou v meste Vichy)
Hitler pri prejave vo Viedni (marec 1938)